Houpáček - staručký detský koník :)

Najprv, ak dovolíte, nazrieme spolu  do histórie :). 

Zrod hojdacích koníkov tak, ako ich poznáme, siaha do 17. storočia na území dnešných Spojených štátov amerických, kde sa prvýkrát objavuje tzv. "Rocking horse" - drevený koník na lyžinách, ktoré umožňovali  deťom pohyb vpred a vzad. Niet však pochýb o tom, že tento typ hračky je oveľa starší, pretože zmienky o ňom nachádzame už u antických autorov. Medzi neopomenuteľné patria určite slávny trójsky kôň, či kone slávnych starovekých a stredovekých bojovníkov, pričom ich napodobenie muselo byť pre chlapcov vždy veľmi lákavé.

V druhej polovici 19. storočia sa hojdací kôň dostáva prostredníctvom Anglicka do strednej Európy, kde sa vzápätí stáva veľmi populárnym. V 20. storočí sa rozvíjajú ďalšie varianty tejto hračky. Autori siahajú aj po iných reprezentantoch živočíšnej ríše. Pestrejší je aj výber materiálov - vedľa klasického dreva, textílií, kože a vlasov sa objavuje kov a papier- mâché, neskôr napríklad aj sololit a v neskoršej dobe predovšetkým plast. V posledných rokoch zažívajú "houpáčci" novú vlnu popularity na detských ihriskách a to napríklad v podobe štylizovaných zvieracích figúr na kovovej pružine.

Dôvod prečo som  toľko pátrala v histórii tohto druhu detskej hračky je celkom prostý - do rúk sa mi dostal môj vytúžený "hojdací "koník :). Do úvodzoviek som prívlastok hojdací dala zámerne, ten môj totiž v pravom slova zmysle hojdací nie je - podstavec na ktorom koník stojí spojazdňujú totiž štyri drevené kolieska. No a keďže koník má drevené nohy, telo vyplnené slamou a samotný povrch koníka bol zhotovený z "autentických materiálov", teda z  pravej konskej kože a konskej hrivy,  veľmi ma zaujímalo, koľko môže mať asi rokov. Pán ktorý mi koníka predával tvrdil, že je z obdobia Biedermeieru   (obdobie trvajúce od roku 1815-1845/1848). Myslím si však, že až tak starý asi nebude (s ohľadom na informácie, ktoré som o tomto typu hračky zistila), mám však za to, že koník je skutočne veľmi starý, podľa použitého materiálu a prevedenia to bude viac než sto rokov.

Koník sa mi do rúk dostal v skutočne nelichotivom stave, čo s ohľadom na materiál a jeho vek nie je ničím zvláštne. Preto som kožu z koníka úplne odstránila, koníka som nasprejovala sprejom likvidujúcim baktérie (istota je istota :DD). No a keďže koža sa na koníkovi už skutočne zachrániť nedala, telo koníka som natrela bielou farbou. Nôžky aj hlavu /drevené časti/ som nafarbila octovou vodou /čierny čaj, drôtenka/ a potom som koníka ešte domaľovala - kde bolo treba. Koníkovi som ušila sedlo zo starej tkanej látky a ohlávku som mu vyrobila zo starožitnej pevnej zlatej vzorovky, ktorú som doplnila kovovými komponentmi.

Keďže koník sa ku mne dostal na doske, ktorá nebola pôvodná a naviac, nemala kolieska, najväčšie trápenie mi urobil práve jeho podvozok :DDDDDDDDDDDDD. Dlho predlho som špekulovala, aké kolieska mu zaobstarať, aby to vyzeralo čo najviac autenticky. Plast neprichádzal do úvahy. Za kovové by som sa bola hádam aj pobila /objavila som krásne - fakt že jo - ale stáli desaťkrát toľko, koľko samotný koník :DDD/. No a klasické drevené, ktoré som našla boli všetky príliš malé....  Už som z toho bola skutočne zúfalá /skoro som kúpila bakelitové kolieska zo starého kočiara - čo by však tiež nebolo bývalo ono/ - až...

... až ma zrazu pri nákupe v kuchynských potrebách "osvietilo" :DDD Zazrela som totiž drevené stojany na kuchynské utierky /tyčka trčiaca z dreveného kolieska/ a hneď som si do košíka štyri naložila :DDDD. Pani pokladníčka na mňa zvláštne pozerala, asi že štyri držiaky s papierovými utierkami  má na linke málokto :DDDD.  Doma som stojany rozobrala, keďže boli kolieska nalakované - musela som ich ošmirgľovať, potom zas procedúra s octom - a v závere ešte kovové podložky, ktoré som musela natrieť zlatou farbou, aby mi ladili s ostatnými kovovými komponentmi :). Kolieska som priskrutkovala, doplnila ešte úchyt na šnúrku a môj tátoš je komplet hotový! :)

Prajem všetkým krásny deň

Lucia

a originál: