Ženy z nášho rodu

Dnešný príspevok bude trochu iný, než ostatné. Dnešný príspevok bude špeciálny. Predstavím Vám v ňom dve ženy, ktoré sú praprababičkami nášho syna Saimona.

Prvou dámou je Terka Zsírosová, je to tá v bielych šatách. Je to manželova prababička a dochovala sa nie len fotografia, ale aj krásna "nástenka", ako sa nazýva kus vyšívanej plátenej látky, ktorá kedysi slúžila na výzdobu kuchyne. Text je v maďarčine a voľne by sa dal preložiť ako: "Manžel nech neotravuje svoju manželku" :). Sto rokov starý text.. a aký pravdivý aj dnes! :)

Vždy obdivujem, ak sa v zbierkach vášnivých zberatelov, akým som aj ja, objavujú veci, získané dedičstvom, proste veci, ku ktorým má dotyčný naviac, ešte aj citovú väzbu. Ja som také šťastie bohužiaľ nemala a po predkoch mám vo svojej zbierke len malinký zlomok, ale o to vzácnejší. Je to kroj, ktorý patril mojej prababičke, ktorú sme nenazvali inak ako "dedková" :), to je tá druhá pani na fotografii.  Prababička zomreli vo vysokom veku, pamätám si ju ako maličkú, krehkú, no stále čipernú starenku, vždy oblečenú v čiernom a vždy v čiernych kapcoch, či bolo leto, alebo zima. Prababička sa volali Ľudmila, alebo Emília, nikto poriadne nevedel, ako vlastne, pretože, z rozprávania jej vnuka, môjho ocina som sa dozvedela, že keď sa v kalendári oslavovalo meno Emília, boli Ľudmila a keď sa oslavovalo meno Ľudmila, boli Emília :). Po vydaji za môjho pradedka, ktorý sa volal Štefan Ďurkov sa jej rodné priezvisko Zliechovcová zmenilo na Ďurková. Ešte som sa dozvedela, že prastarký Štefan bol veľký gazda a mal veľký statok. Na fotke sú odfotené ich deti, moja starká Marta (ktorá sa 23. 12. 2020 dožila 88 rokov) a jej brat Jozef. Prastarká nosili kroj ešte ako slobodné mladé dievča, z čoho usudzujem, že kroj môže mať približne deväťdesiat až deväťdesiatpäť  rokov. Všetky časti sú ručne šité a vyšívané a za najväčší poklad považujem vestičky (lajblíky) zo zamatu, ktoré sú skutočným skvostom.

Prajem krásny deň a veľa rodinných pokladov :)

Lucia

                                      

                           

                                     

                              
                                                      

Dve krásky JACQUELINE a MONIQUE (wax doll)

 

Som zaťažená na starožitnosti, to sa o mne vo všeobecnosti vie. Rozmýšľala som ale, ktorú zo stoviek vecí, ktoré zbieram považujem za tú, ku ktorej svoje vášne prechovávam najviac. Nerozhodovala som sa dlho. Sú to wax doll - voskové čajové panenky. Ich telíčka a hlava sú vyrobené väčšinou zo sadry, telo a hlava sú následne potiahnuté voskovým filmom. Ručičky majú porcelánové. Tváričky majú maľované a hlavičky im zdobia prekrásne účesy. Nohy sa samozrejme nemajú, aby mohli plniť svoj pôvodný účel - teda, ohrievať nádobu s teplým nápojom (najčastejšie kávou alebo čajom), spodnú časť tvorí kovová konštrukcia potiahnutá hrubou vrstvou textílie. Ani jedna z mojich, teraz už siedmich krások, nemá bohužiaľ, pôvodné šaty. Všetky som obliekala a nie je tomu inak ani teraz, pridala som im aj malý šperk na krk. Väčšinou ich tiež reštaurujem, keď sú poškodené. V tomto prípade mali obidve panenky zachovalé ruky, na tvári len malý šrám. Chýbali im však kovové konštrukcie.

Keďže každej svojej kráske, keďže si to určite zaslúžia, dávam meno, je tomu aj teraz tak. Jacqueline je v modrých šatách a Monique je v tých žltých. Parádu robia na starožitnom príborníku v chodbe. Zvyšnú päťku je možné vidieť v mojom predchádzajúcom príspevku TU.  Verím, že k nim čoskoro pribudne ďalšia :). Ach áno, mám pre ne proste slabosť! :)

Prajem krásny deň

Lucia

pôvodne:

Moja vášeň a ďalší príspevok o nej :)

 

Príspevky "O vášni" pridávam vtedy, keď sa u nás zoskupí pár nových starých pokladov :) a tak tomu bude aj dnes. Mala som skutočne dlho hluché obdobie, kedy som starožitné drobnosti nekupovala. Prevažovali nákupy praktických vecí do domácnosti a ja som ani nepociťovala potrebu, proste, nemala som patričnú zvýšenú telesnú teplotu (rozumej, nákupnú horúčku:). Pred sviatkami to ale u mňa opäť zas prepuklo v plnej sile :D a ja som sa dostala k pár skutočne nádherným kúskom. Väčšinu som si kúpila cez online bazáre, ale niektoré som dostala od manžela k meninám a je tu aj pár kúskov, ktoré mám od milovanej Edky. Tak si ich teda poďme predstaviť! :)

Dostal sa ku mne tento prekrásny chrómový holiaci strojček v papierovej etui. Úprimne, ani som nedýchala, keď som ho otvorila :)

Ďalšia nádhera je papierová krabička plná drobných kotiliónov - teda drobných darčekov, ktoré dáva tanečnica tanečníkovi na plese. Sú z rokov 1957 a 1958 a tento údaj ma potešil o to viac, že ide o roky narodenia mojich rodičov :)

K púdrom v originálnych papierových krabičkách mi pribudla ďalšia krásna pudrenka z chrómu (nuž, na striebornú si budem musieť ešte počkať :D). Púder v nej stále nádherne vonia :)

K zbierke mojich kabeliek pribudla táto kráska. Možno by niekto namietal, že textil, z ktorého je vyrobená je už skutočne v "kritickom" stave a ja síce súhlasím, na druhú stranu, je to jeden z prekrásnych prejavov starnutia textílie a keď sa ku mne niečo také dostane, viem, že ide o vzácnosť a skutočne starý kúsok. Naviac, má nádherné kovové zapínanie!

Keď som minule pridávala príspevok o hlavičke budoárovej panenky, túto krásnu trojicu ste už mohli zahliadnuť. Viem, ide "iba" o lisované sklo, no má prekrásnu medovo-ružovú farbu a dochoval sa aplikátor na flakóne od parfému. Bol to darček od môjho milovaného manžela k meninám a ja som zaň šťastná, šťastná, štastná! :)

Tento biely fešák je starý porcelánový nočník a že bol využívaný mi došlo ihneď, keď som otvorila balík, v ktorom mi prišiel. Ten nepríjemný odér naznačoval, že v minulosti slúžil k tomu, čomu slúžiť mal :). Svoju službu urobil ocot, ktorým som ho vyumývala a po zápachu už nie je ani stopy :)

Tento rukávník na ohrev rúk (štucl) mám doma už dlho, ale nevedela som, ako si ho vystaviť. Potom ma osvietilo, zobrala som jeden starožitný ozdobný strapec na závesy a vyrobila som mu popruh. Teraz si môže moja próbababa ohrievať ruky (ktoré nemá) :DDD

Moju zbierku čajových paneniek rozšírila táto kráska. Viem o nej toľko, že pôvodná (veľmi milá pani) majiteľka ju mala po svojej babičke. Tá ju mala na statku a vždy v nedeľu bola pod ňou konvička s kávou, aby káva nevychladla. Pôvodné šaty mala panenka z hrubej vlnenej látky, práve aby dobre izolovala. Prečo už tieto šaty nemá som sa nedozvedela, rovnako tak, prečo má tú nepeknú jazvu na tvári... Pre mňa je ale aj napriek tomu krásna a uvidím, či ju budem reštaurovať, alebo ju nechám tak, ako je :)

Pribudlo mi pár keramických dóz na potraviny a korenie :)

...a tiež dávkovač zmzliny od mojej svokry (sú po jej oteckovi, ktorý bol cukrár) a ešte kliešte

Radosť mi robia aj sklenené dochucovadlá u ktorých ma najviac fascinuje ten výbrus....

Môj "modrý kútik" krášli secesný maľovaný džbánik a malý sklenený džbánik, ktorému som proste kôli tej farbe neodolala :)

Milujem starožitnosti, ale na biele porcelánové teriny, na tie som proste úchylná :D. Mám ich už pätnásť a tá posledná má nezvyčajný obdĺžnikový tvar :)

Staručká manikúra... síce jej chýba jeden nástroj a aj zrkadielko, ktoré tam iste pôvodne bolo, pre mňa má aj tak obrovské čaro :).

Stará a ťažká líkérka :)

Miniatúrny ciferník z vreckových hodiniek :)

                                       

Túto tašku som kúpila ako "tašku na vzácnosti", myslím si však, že ide o tašku, ktorá bola používaná na ohrev nápojov, rovnako ako čajové panenky... Krásne iniciály... komu asi patrila? :)

A posledný poklad je od Edky, sú to nádherné botičky z kozinky a jeden z mojich ďalších splnených snov... :)