Dnešný príspevok bude trochu iný, než ostatné. Dnešný príspevok bude špeciálny. Predstavím Vám v ňom dve ženy, ktoré sú praprababičkami nášho syna Saimona.
Prvou dámou je Terka Zsírosová, je to tá v bielych šatách. Je to manželova prababička a dochovala sa nie len fotografia, ale aj krásna "nástenka", ako sa nazýva kus vyšívanej plátenej látky, ktorá kedysi slúžila na výzdobu kuchyne. Text je v maďarčine a voľne by sa dal preložiť ako: "Manžel nech neotravuje svoju manželku" :). Sto rokov starý text.. a aký pravdivý aj dnes! :)
Vždy obdivujem, ak sa v zbierkach vášnivých zberatelov, akým som aj ja, objavujú veci, získané dedičstvom, proste veci, ku ktorým má dotyčný naviac, ešte aj citovú väzbu. Ja som také šťastie bohužiaľ nemala a po predkoch mám vo svojej zbierke len malinký zlomok, ale o to vzácnejší. Je to kroj, ktorý patril mojej prababičke, ktorú sme nenazvali inak ako "dedková" :), to je tá druhá pani na fotografii. Prababička zomreli vo vysokom veku, pamätám si ju ako maličkú, krehkú, no stále čipernú starenku, vždy oblečenú v čiernom a vždy v čiernych kapcoch, či bolo leto, alebo zima. Prababička sa volali Ľudmila, alebo Emília, nikto poriadne nevedel, ako vlastne, pretože, z rozprávania jej vnuka, môjho ocina som sa dozvedela, že keď sa v kalendári oslavovalo meno Emília, boli Ľudmila a keď sa oslavovalo meno Ľudmila, boli Emília :). Po vydaji za môjho pradedka, ktorý sa volal Štefan Ďurkov sa jej rodné priezvisko Zliechovcová zmenilo na Ďurková. Ešte som sa dozvedela, že prastarký Štefan bol veľký gazda a mal veľký statok. Na fotke sú odfotené ich deti, moja starká Marta (ktorá sa 23. 12. 2020 dožila 88 rokov) a jej brat Jozef. Prastarká nosili kroj ešte ako slobodné mladé dievča, z čoho usudzujem, že kroj môže mať približne deväťdesiat až deväťdesiatpäť rokov. Všetky časti sú ručne šité a vyšívané a za najväčší poklad považujem vestičky (lajblíky) zo zamatu, ktoré sú skutočným skvostom.
Prajem krásny deň a veľa rodinných pokladov :)
Lucia
Krásné vzpomínky. Obdivuji kroj, hlavně krásně vyšité vestičky. Je hezké když se nám dochová něco po předcích.
OdpovedaťOdstrániťObě moje babičky se narodily ke konci 19.století a když jsem byla malá, tak s námi obě žily až do konce svého života. Povahově hodně rozdílné, ale o tom psát nechci. Pamatuji si na pár kousků jako byl žinylkový šátek, vyšívaná taštička a další drobnosti. Bohužel nic z toho se mi nedochovalo, jen fotografie a vzpomínky. Staré fotografie si moc ráda prohlížím.
Přeji hezký víkend.
Růženko, ďakujem za krásny komentár.. je to tak, ak sa niečo po predkoch dochová, je to veľká vzácnosť. Bohužiaľ, u mňa je toho skutočne málo, o to viac si tie kúsky vážim. Pravdaže, keď sa veci nedochovajú, aj fotky vedia urobiť veľkú službu na oživenie spomienok. Som rada, že sa u Vás dochovali aspoň tie. Aj ja si staré fotky veľmi rada prezerám :)
OdstrániťMajte krásny deň
Lucia
Vždy je to nádherné, ak máme nejaké spomienky po našich predkoch. Otcových rodičov som nepoznala, ale babka bola slovinka, aj mamička sa tam narodila, neviem či tam nosili kroje, nič také nemala, ale tiež sa mi veľmi páčia kroje, je to poklad v dome. Pekný večer
OdpovedaťOdstrániťMartulka, vidíš čo sa ja o Tebe nedozviem :). Takže máš slovinské korene? To je naozaj zaujímavé.. Chcela by som vedieť, čo nosili tvoji predkovia oblečené. Myslím, že ak kroj, tak len na slávnostné udalosti. V bežný deň, asi len bežne, teda, ak nemáš zámožných predkov :). To by som ti veľmi priala :D
OdstrániťPrajem krásny deň
Lucia